Život Prešova
online
online
Oľga, 72 rokov, spomína na osud svojej rodiny
29.11.2007 Celý región
Náš rodinný domček na predmestí postavil ešte pred druhou svetovou vojnou náš nebohý otecko – volali sme ho tatík – vlastnými rukami.Stál v peknej ulici a tatík-Moravák ho s pýchou volal „můj dům“. V našej rodine vládla láska a pokoj, tatík bol písmak a vášnivý čitateľ, ba čítal a študoval aj naše školské učebnice a neodpustil si v tom čase pre chudobnú rodinu takmer luxus – každodenné noviny. Mamička bola skvelá žena, nadaná nákazlivým humorom, a tak u nás v rodine o smiech a pohodu nebola núdza. Obe so sestrou Maruškou sme v našom útulnom domčeku prežili šťastné detstvo a ja aj svoju prvú lásku s Milošom, mojím budúcim manželom, zo susedného domu. Naše manželstvo s troma deťmi bolo šťastné.
Horšie, oveľa horšie na tom bola moja sestra Maruška. Po maturite sa zamestnala na ústrednom úrade. Keďže bola dievča, ako sa vraví „na zahryznutie“, mala tam viac nápadníkov, no ako naschvál ju opantal starší, inak dobre vyzerajúci muž, dominantný typ a zaňho sa aj vydala.
Už po veľmi krátkom čase sa prejavila jeho nešťastná dominancia. Mal drsnú, panovačnú povahu a chorobne prahol po peniazoch. Maruška naopak bola jemná, takmer až zakríknutá a nevedela sa proti nemu ohradiť a ani trochu presadiť. Keď milý Eduard (aj to meno znie tvrdo) zistil, že je tu rodinný dom na predmestí, hneď mu blyslo, ako sa dostane k hotovým peniazom. Už po pár mesiacoch manželstva s Maruškou začal naliehať na rodičov, aby domček predali a peniaze rozdelili dcéram, lebo ich potrebujú na štart do života. Všetkých nás to prekvapilo a boli sme proti. Zabolelo to najmä tatíka a o takej nehoráznosti nechcel ani počuť.
„Můj dům a prodat? Tož tedy, zeťáku, to ne! “ Veď vtedy sa ešte dalo, nie ako dnes, začínať z ničoho. Štát sa dokázal postarať o to hlavné, o bývanie a ostatné si postupne obstarala rodina sama... Ale Edo, ten zlý, zákerný človek, ten mal priam nadanie provokovať, dotierať a sústavne podrývať a otravovať celú rodinu tak, že náš dobráčisko tatík z toho ochorel a do roka nám zomrel.
A to bola voda na Edov mlyn – s mamičkou si poradil ľahšie a dosiahol napriek nám všetkým, že sa domček predal, vlastne predal ho on. Mamička ostala takrečeno na ulici. No ja som jej hneď v mojom trochu väčšom byte zariadila izbičku a potom mi veľmi pomáhala pri výchove mojich troch detí.
Lenže deti sa narodili aj Maruške a mamička – keďže moje boli už odrastenejšie – neváhala priskočiť na pomoc s deťmi aj Maruške a presťahovala sa k nim. Edovi sa to zrejme nepáčilo – o jedny ústa viac – ale uznal výhodu pomoci.
Boli Vianoce – Štedrý večer. Maruška po večeri nosila riad do kuchyne a mamička ho hneď umývala. Edo, spokojný a nasýtený, v snehobielej košeli sa ponevieral po byte. Zrazu si zmyslel prerátať si svoje milované peniažky. Vytiahol zo skrine vkladné knižky a nad jednou stŕpol: Maruška z nej vybrala dve tisícky! Do hroma! Skočil k nej, schmatol ju a triasol ňou tak, že jej padli a rozbili sa taniere a reval: „Čo to má byť, ako si sa opovážila? Ty jedna taká a taká! “ A chrlil nadávky, aké v našej rodine nikdy nik nepočul. Mamička sa nezdržala a drapla ho odzadu za košeľu mastnými, mokrými rukami. Pohoršený ju odstrčil a zreval: „Vy suka! Už aj sa practe z môjho domu! Čo čumíte? Berte sa a to ihneď! “
Skočil ku skrini a začal hádzať na zem mamičkine šaty, schmatol aj perinu a hodil po nej. Vystrašená si zbalila veci do plachty, obliekla sa a vyšla z domu s nošou na chrbte do mrazivej štedrovečernej noci. Doprava bola obmedzená, a tak až neskoro večer, uzimená, uplakaná a ponížená zazvonila pri našich dverách. Na tento Štedrý večer nikdy nezabudnem, bola som zdrvená a pobúrená a už som si mamičku nikdy od seba nepustila, hoci mi Marušky bolo ľúto, no aspoň mamičku uchránim pred surovcom a grobianom. Pokazil život nielen Maruške, deťom, ale aj mojim rodičom. Lebo mamička sa utrápila nad Maruškiným osudom a onedlho zomrela.
Prešli roky a Edo, dnes už starý zlostný dedo, žije sám, Marušku utrápil už dávnejšie. A čo robí? Ako nevraživý lakomec Harpagon preratúva svoje peniaze. Idú Vianoce – pokoj ľuďom dobrej vôle. A jemu? Ťažko, lebo ten pokoj nemá v sebe a nikdy ho nepoznal...
Moderná žena december 2004
Autor: Oľga, 72 rokov
Horšie, oveľa horšie na tom bola moja sestra Maruška. Po maturite sa zamestnala na ústrednom úrade. Keďže bola dievča, ako sa vraví „na zahryznutie“, mala tam viac nápadníkov, no ako naschvál ju opantal starší, inak dobre vyzerajúci muž, dominantný typ a zaňho sa aj vydala.
Už po veľmi krátkom čase sa prejavila jeho nešťastná dominancia. Mal drsnú, panovačnú povahu a chorobne prahol po peniazoch. Maruška naopak bola jemná, takmer až zakríknutá a nevedela sa proti nemu ohradiť a ani trochu presadiť. Keď milý Eduard (aj to meno znie tvrdo) zistil, že je tu rodinný dom na predmestí, hneď mu blyslo, ako sa dostane k hotovým peniazom. Už po pár mesiacoch manželstva s Maruškou začal naliehať na rodičov, aby domček predali a peniaze rozdelili dcéram, lebo ich potrebujú na štart do života. Všetkých nás to prekvapilo a boli sme proti. Zabolelo to najmä tatíka a o takej nehoráznosti nechcel ani počuť.
„Můj dům a prodat? Tož tedy, zeťáku, to ne! “ Veď vtedy sa ešte dalo, nie ako dnes, začínať z ničoho. Štát sa dokázal postarať o to hlavné, o bývanie a ostatné si postupne obstarala rodina sama... Ale Edo, ten zlý, zákerný človek, ten mal priam nadanie provokovať, dotierať a sústavne podrývať a otravovať celú rodinu tak, že náš dobráčisko tatík z toho ochorel a do roka nám zomrel.
A to bola voda na Edov mlyn – s mamičkou si poradil ľahšie a dosiahol napriek nám všetkým, že sa domček predal, vlastne predal ho on. Mamička ostala takrečeno na ulici. No ja som jej hneď v mojom trochu väčšom byte zariadila izbičku a potom mi veľmi pomáhala pri výchove mojich troch detí.
Lenže deti sa narodili aj Maruške a mamička – keďže moje boli už odrastenejšie – neváhala priskočiť na pomoc s deťmi aj Maruške a presťahovala sa k nim. Edovi sa to zrejme nepáčilo – o jedny ústa viac – ale uznal výhodu pomoci.
Boli Vianoce – Štedrý večer. Maruška po večeri nosila riad do kuchyne a mamička ho hneď umývala. Edo, spokojný a nasýtený, v snehobielej košeli sa ponevieral po byte. Zrazu si zmyslel prerátať si svoje milované peniažky. Vytiahol zo skrine vkladné knižky a nad jednou stŕpol: Maruška z nej vybrala dve tisícky! Do hroma! Skočil k nej, schmatol ju a triasol ňou tak, že jej padli a rozbili sa taniere a reval: „Čo to má byť, ako si sa opovážila? Ty jedna taká a taká! “ A chrlil nadávky, aké v našej rodine nikdy nik nepočul. Mamička sa nezdržala a drapla ho odzadu za košeľu mastnými, mokrými rukami. Pohoršený ju odstrčil a zreval: „Vy suka! Už aj sa practe z môjho domu! Čo čumíte? Berte sa a to ihneď! “
Skočil ku skrini a začal hádzať na zem mamičkine šaty, schmatol aj perinu a hodil po nej. Vystrašená si zbalila veci do plachty, obliekla sa a vyšla z domu s nošou na chrbte do mrazivej štedrovečernej noci. Doprava bola obmedzená, a tak až neskoro večer, uzimená, uplakaná a ponížená zazvonila pri našich dverách. Na tento Štedrý večer nikdy nezabudnem, bola som zdrvená a pobúrená a už som si mamičku nikdy od seba nepustila, hoci mi Marušky bolo ľúto, no aspoň mamičku uchránim pred surovcom a grobianom. Pokazil život nielen Maruške, deťom, ale aj mojim rodičom. Lebo mamička sa utrápila nad Maruškiným osudom a onedlho zomrela.
Prešli roky a Edo, dnes už starý zlostný dedo, žije sám, Marušku utrápil už dávnejšie. A čo robí? Ako nevraživý lakomec Harpagon preratúva svoje peniaze. Idú Vianoce – pokoj ľuďom dobrej vôle. A jemu? Ťažko, lebo ten pokoj nemá v sebe a nikdy ho nepoznal...
Moderná žena december 2004
Autor: Oľga, 72 rokov
0
www.ZIVOTPO.sk
